PENIS DIDEROT

Nikdy som nemala v živote nič zlomené. Teda, ak sa neráta malíček na ľavej nohe. Na telesnej výchove mi naň nechtiac dupla moja spolužiačka. Odohrala som celý zápas, potom šla po sestru do škôlky a asi dvadsať krát som utekala na autobus, kým som šla na rengen.

Zlomené srdce som podľa mojich osobných štatistík mala pár krát. Vraj by som si mala pamätať koľko ráz, no ja mám zlú pamäť. Pamätám si môjho prvého frajera v rannej družine Paľa Čapeľu, potom suseda Janíka, na výške som spoznala Patrika a strávila som spolu s ním v internátnej izbe dva roky, no to si pamätám najmenej a teraz je najnovšie meno v zozname zlomeného svalu PENIS DIDEROT. 

Presťahovala som sa od neho v júli, v septembri sa on prisťahoval do bytovky, do ktorej som od neho utiekla. Tak sme dali pár spomienkových slávnosti u neho v kuchyni, u neho v izbe, u mňa v izbe a nič extrovertne sme neskúšali, aj keď to mám rada, lebo náš vzťah ochorel. Hneď pri našom prvom stretnutí. 

,,Ahoj.“ 

„Čau.“

„Milé, že nás tvoja sestra zoznámila.“

„Vraj sa pri tebe cítila ako keď je so mnou.“

„A máš frajerku?“

„Nie.“ 

Mal.

„A aký je tvoj plán?“ pýtam sa.

„Môj plán je nemať plán.“

„A to je dobrý plán!“ 

A asi o pol hodinu sme sa u sestry bozkávali a hneď potom šiel k zubárovi. 

Chceli sme utiecť. Tak sme šli na Vianoce na chatu jeho otca. Boli to najhoršie Vianoce v mojom živote. A to mali obrovskú konkurenciu vo všetkých ježišových slávnostiach u nás doma. 

Dala som si horúcu vaňu, otvorila Pálavu od babky a najebala sa. Potom som šla dorobiť vraj hnusnú kapustnicu a šalát som už nedochutila. Pod oblečením som skrývala pančušky s podväzkami, ako darček som mu dala svoje nohavičky a čakala kým si odbijem povinný vianočný koitus. 

„Dáš si ešte slivovicu?“

„Je tu zima. Nepýtaj sa.“

Nalial. Zaspala som. Vyzliekol ma. Sfotil si ma. Prvý krát. Nie posledný.

„Števo, musíš po mňa prísť! Som na Orave a som v piči.“

„Idem.“

Prišiel o tri hodiny, nebolo to blízko. Pomohol mi. Utiekla som. Opäť.

O tri mesiace na to sme spolu začali bývať. Mali sme stôl z krabice a veľa objatí, bozkov, milión pozretých filmov, žiadnu práce ani peniaze. Varila som slepačí vývar z kuracích nôh, ktoré som následne podávala k zemiakom ako hlavný chod. Jedol veľa. A ja som nevarila dobre. Ale zvládli sme to, dokonca aj to, že sme sa časom zamestnali.  

.Naposledy som bol takto zaľúbený do svojej prvej. Ak by sme sa rozišli, asi by som opäť dlho šaškáril…

.Mrňousi, milujem Ťa. Poď už domov…

.Chýbaš mi…

.Prečo musíme pracovať? Nebolo by nám lepšie doma? Mohla by si ma vyfajčiť?

Vyfajčila som ho. Potom ma to prestalo baviť. Bolo to veľmi osobné, a on ma už mesiac neobjal. Teda objal ma, ale nie tak skutočne. Pamätajte, nie je objatie ako objatie. To mi povedala veštica, keď mi v marci predpovedala, že ma podvedie. A ja som jej povedala, že ma prekvapuje, že ma to neprekvapuje. Podviedol ma. Teda vraj nie. 

Odsťahovala som sa. Nevládala som. A hneď na druhý deň som dala výpoveď v práci. Ostala som sama v prenajatej izbe a samota mi prisadla srdce. 

„Máš u mňa ešte pár vecí. Mám ti ich doniesť?“, pípla mi sms v momente, keď som si v totálnej nostalgickej depresii pozerala naše fotky.

„Nie, netreba. Vyhoď ich.“

„A nejdeš na zmrzlinu?“ 

Šla som. A k tomu mi dal ako polevu sex,  presne polročný. 

A teraz sedím na pive. Podpísala som svoju druhú výpoveď a rozmýšľam.  Je to ako s tým zlomeným malíčkom? Dokážete utekať a utekať, no nakoniec predsa potrebujete tú nohu vyložiť a prečkať čas kým sa zahojí? 

Musíme zažiť takýchto ľudí, aby sme si uvedomili vlastnú cenu? Asi áno. Asi majú predsa len miesto na tejto planéte. Aj keď si polovicu každého dňa myslím, že by sme to zvládli aj bez nich. 

A aký je záver? Jednoducho nie je. Dopijem pivo. A idem von so svojimi budúcimi bývalými kolegami na ďalšie. Títo bývalí..  učia nás a učia..